Vystúpenie v Sýrii
26.01.2010 12:01
Dobry den zo Syrie, z Homsu,
dostali sme sa na Vase web.stranky. Vystupujete aj v dvojici? Mame stretnutie krajanov 3.12.2009 v Homse.Prisli by ste nam spestrit stretnutie ? Co potrebujeme splnit my a co Vy? Dakujeme, za slov. komunitu. Ghata
Tak takýto e-mail prišiel 10. novembra 2009 na oficiálnu e-mailovú adresu kapely Relax z Valalík. Keď sme si ho s manželom prečítali, mali sme pocit, že si z nás niekto strieľa. Po prvé - Naša nová web stránka a oficiálny e-mail bol " na svete " iba dva týždne, po druhé - v Sýrii nikoho nepoznáme, nikdy sme tam neboli a vlastne ani nevieme, kde sa nachádza, po tretie - ktorého Sýrčana by už len zaujala amatérska kapela z "vyhodu" Slovenska??? No, zvedavosť bola silnejšia, a tak sme odpovedali, no samozrejme, skúmali ďalej. Na inernete sme zitili, že v Sýrii pôsobí istý pán profesor Adnan Ghata, ktorý vyštudoval chémiu na TU v Bratislave a tiež pani Margita Ghata, ktorá je členkou slovenkej komunity v meste Homs v Sýrii.
Najbližší nás spočiatku odhovárali - Sýria susedí s Irakom, Iránom a inými vojenskými štátmi, čo bezpečnosť, terorizmus, nikoho tam nepoznáte, neviete, do čoho idete. Z našej strany však nasledovala séria e-mailov, zháňania informácií o Sýrii a okolitých arabských krajinách a ľuďoch na Slovensku, ktorí Ghatovcov poznajú. A našli sme ich - na úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Nakoniec zvíťazila zvedavosť, či možno túžba po dobrodružstve a po menších peripetiách s letenkami, vízami a aparatúrou, sme prvého decembra odlietali z Bratislavy do Prahy a odtiaľ priamo do Damašku , hlavného mesta Sýrie. Pre mňa, nežnejšiu polovičku nášho Relaxového duo zloženia, to bol prvý, a teda aj primerane stresujúci let v živote. No po pristátí na damašskom letisku, 2. decembra v skorých ranných, či takmer ešte nočných hodinách, začali obavy ustupovať. Čakal nás sám veľvyslanec Slovenskej republiky pre Sýriu, Libanon a Jordánsko - pán Oldrich Hlaváček. Ten dvoch unavených Relaxákov - manželov Arvaiovcov a ich, našťastie, nerozbitú časť hudobnej aparatúry, nezjedené klobásky a slovenský chlebík, doviezol na veľvyslanectvo v Damašku. Tam nás po poháriku pravej slovenskej hruškovice takmer uložil do postele... a ráno sa začal náš úžasný takmer týždňový pobyt v Sýrii.
Damašek nás privítal krásnym a teplým počasím, palmami, stromami s ozajstnými pomarančmi a citrónmi, spevom z minaretov, ktorý sa ozýval niekoľkokrát denne, ľudským mraveniskom a predovšetkým pre Peťa, môjho manžela, nepochopiteľnými pravidlami cestnej premávky. Pán veľvyslanec nás nasadil na autobus do Homsu, teda mesta s veľkým M, kde sa vo štvrtok 3. decembra malo konať stretnutie slovenských a českých krajanov z celej Sýrie.
Na autobusovej stanici v Homse nás už čakali ženičky - krajanky a samozrejme, dovtedy len e-mailoví Ghatovci - Gitka a Adnan. Nasledovalo ubytovanie v Grand Hoteli Homs a aj napriek únave sme boli zvedaví, ako bude fungovať aparatúra. No, nefungovala...Tentokrát zažívala pekelný stres tá silnejšia polovička z Relaxu - Peťo. Trepať sa sem 3000 kilometrov a nezaspievame si ani Prší, prší, tak to by bola hanba! No ukázalo sa, že aj v Sýrii sa ľudia venujú hudbe, vyznajú sa v tom, a ešte v ten večer sa v Homse spievalo po slovensky. A slzičky v očiach pani Gitky Ghata nás presvedčili o tom, že očakávaný večierok bude stáť za tie nervy. A aj stál.
Vo štvrtok 3. decembra sa v Homs Grand Hoteli prestieralo, varilo, aranžovalo. Večer sa kapela Relax zaodela do slovenských, presnejšie abovských krojov zo začiatku 20. storočia. Doma vo Valalikoch zostalo len zopár spodničiek a Peťova "pantľička do košuli". Hostia sa začali schádzať, krajanky zatiaľ predávali na predvianočnom bazári vlastnoručne upečené chlebíky, koláčiky a iné dobrôtky. Hostí bolo naozaj dosť. Určite viac ako sto. Vnučky našich krajaniek, vyobliekané v slovenských krojoch, ktoré im vlastnoručne ušili ich staré mamy, hostí vítali sladkosťami, ktoré sú pre túto krajinu tak typické. Večer bol okrem iného venovaný 20. výročiu nežnej revolúcie. Aj keď Slováci a Česi žijúci v Sýrii, dodnes držia spolu ako Čechoslováci. No, čo dodať... Stretli sa tu rôzni zaujímaví, ale predovšetkým skvelí ľudia.
V prvom rade krajanky a krajania zo Slovenska a Čiech, manželia našich krajaniek, z ktorých väčšina má aj slovenské občianstvo, ďalej zástupcovia slovenskej a Českej ambasády v Damašku, ZU Slov. republiky: pán veľvyslanec Oldrich Hlaváček, pán konzul Milan Hubcej s manželkou Vierkou, obchodný poradca Tomáš Habanik, ZU Českej republiky - pán konzul Václav Stor s manželkou a honorárny konzul českej rep. v Alepe pán Sakkal s manželkou. Ďalšími hosťami boli absolventi našich vysokých škôl, teda bývalí študenti, ktorí študovali v Bratislave, Prahe, Brne, Košiciach, a po skončení štúdií sa vrátili do Sýrie, spolu s manželkami, ktoré sú Sýrčanky. Prišli do Homsu z Damašku, Alepa, Hamy, Raky, Idleb. Jednoducho stretli sme ľudí z celej Sýrie. Medzi najvzácnejších hostí patril predstaviteľ strany AL BAAS Dr. Ing. Jaser Horrii, predstaviteľ parlamentu Dr. Ing. Jaafar s manželkou, rektor univerzity Al Baas v Homse pan Tamer Fachure, rektor univerzity z Latakie Mhamad Moulla. A mnoho iných...
Po úvodných príhovoroch pani Gitky a pani Zuzanky zaznela vyparádenou sálou rýdzo slovenská pieseň Slovenská rodná dedina a postupne ďalšie slovenské a české ľudové piesne, ktoré sme pred týmto výnimočným publikom zahrali a zaspievali my - dvaja obyčajní ľudkovia z východu Slovenska, manželia Arvaiovci z Valalík alias Relax. Od začiatku plný parket, naozajstné slzy dojatia v očiach žien, ale aj statných chlapov. To asi hovorí za všetko. A odrazu sme boli také malé hviezdy. Cez prestávky nás ľudia oslovovali, fotili sa s nami, zisťovali, či poznáme miesta, kde študovali, kam na Slovensko chodia, kde majú rodiny, kde mali chlapi ako študenti frajerky atď. No, najviac ich zaujímalo, ako sme sa tam vlastne dostali. Pani Gitka Ghata sa len usmievala a vravela, že nebyť dvoch tvrdohlavých žien (teda jej a mňa), možno by sa to nikdy nepodarilo. Slovenské a české skladby striedala arabská hudba a arabské tance, takže sme sa aj niečomu priučili. Stoly boli plné tanierov, tanierikov a mištičiek s podivnými, no zato chutnými nátierkami, humusom, zeleninkou a ďalšími, pre Európana ťažko identifikovateľnými pokrmami. Naša črevná flóra to však zvládla na jednotku. Po polnoci prišli na rad piesne na želanie, no tentokrát Peťovi zavesili na plecia akordeón a až do rána sa spievalo slovensky a česky a aj výhodňarsky, síce sem tam s trošku arabským prízvukom, no o to viac od srdca. Bola to, naozaj, nezabudnuteľná skúsenosť a zážitok. Ráno sme boli takí unavení, že sme nevedeli ani zaspať. No, na druhej strane, bolo by hriechom prespať túto našu "misiu".
V piatok, po našom vystúpení nás čakal výlet s Gitkou a Adnanom. Malá exkurzia po Homse, návšteva úchvatnej križiackej pevnosti Krak de Chevaliers. No a neskorý obed, či skorá večera v arabskej reštaurácii, kde si moja mužská polovička pochutnala na vodnej fajke, ja zasa na sýrskom jedinom oficiálnom alkohole - Araku. Večer nás vo svojom dome uctila rodina Elikhwanovcov. A opäť sa spievalo za sprievodu akordeóna až do neskorej noci.
V sobotu nás naši sýrski rodičia Adnan a Gitka viezli späť do Damašku a počas dvojhodinovej cesty sme so toho o Sýrii ešte veľa dozvedeli. Poviete si, prečo sýrski rodičia? My sme si ich tak nazvali, pretože sa o nás starali naozaj rodičovsky.
So slzami v očiach sme sa na slovenskom veľvyslanectve rozlúčili a hneď sa nás chopil pán veľvyslanec Oldo Hlaváček, ktorý nás odviedol do historického centra Damašku. A čo všetko sme videli a dozvedeli sa? Umajdova mešita, kde je pochovaná hlava Jána Krstiteľa, miesto, kde Šavol konvertoval na kresťanskú vieru a stal sa z neho Sv. Pavol, All Nawfara - najstaršia trvalo fungujúca kaviareň na svete, nádherné arabské reštaurácie ale predovšetkým Hamidia suk - obrovský bazár. Labyrint uličiek, obchodíkov, obchodov, pôvodných manufaktúrnych výrobní. Ochutnali sme vynikajúce croissanty a iné pečivo, ktoré tu naozaj veľmi chutí. Kochali sme sa svadobnými šatami rôznych farieb a strihov, ovoniavali všelijaké druhy korenia, ochutnali sladkosti. Pre Peťa to bol dosť vyčerpávajúci deň, no po poctivej slovenskej kapustnici, ktorú nám vlastnoručne uvaril a naservíroval sám pán veľvylanec Oldo, dostal druhý dych. Ochutnala, či skôr úplne som zjedla rybku a ´la Oldo, hoci ryby veľmi nejedávam. Priznám sa, na Štedrý deň som sa o prípravu takej rybky pokúšala aj doma vo Valalikoch, no niečo tomu chýbalo. Dnes už viem, čo. Obetavosť, úprimnosť a empatia nášho veľvyslanca, ktorý si aj napriek náročným pracovným povinnostiam, týmto úžasným spôsobom uctil dvoch krajanov, o ktorých ešte pred týždňom ani netušil, že existujú.
A prišiel posledný deň našej (po)svadobnej cesty. Ale ani ten sme nepremrhali. Tentokrát sa nás ujala manželka pána konzula pani Vierka Hubcejová so šoférom Samerom. Najprv sme sa vyštverali na AL Casii, kopec nad Damaškom, z ktorého je krásny výhľad a Damašek sme mali ako na dlani. Vedeli ste, že na tomto kopci sa odohrala biblická tragédia medzi bratmi Káinom a Ábelom? To nič, ani my sme to nevedeli. Vrátili sme sa do starého mesta, kde sme opäť navštívili mešity, s perfektným výkladom nášho sprievodcu Samera, rodeného Damaščana. V pani Vierke sa nezaprela ženskosť a ukázala nám miesta kde majú krásne šaty, kvalitné prádlo, chutné cukrovinky, náherné záclony... Chudáci chlapi, teda Peťo a Samer. Zavše sme ich nechali pred obchodom, veď viete, aké je to nakupovať s chlapmi. No a takto vzniklo priateľstvo Sýrčana hovoriaceho iba po arabsky a anglicky a Slováka vôbec nehovoriaceho po arabsky a anglicky. Dodnes netuším, ako sa Tí dvaja dohovorili, no dozvedeli sa jeden od druhého veľa zaujímavého a lúčili sa ako ozajstní priatelia. Deň sa skončil posedením a večerou u manželov Hubcejových na ambasáde a neskoro večer dobehol aj pán veľvylanec, ktorý sa vrátil z pracovnej cesty. Skoro ráno 7. decembra sme sa už s pánom konzulom viezli na letisko v Damašku. A tam sa naša malá dovolenka skončila.
A čo sme si z tejto krajiny okrem spomienok a malých darčekov priniesli? No ja v prvom rade plesové šaty a moja polovička vodnú fajku...ale vážne! Aj keď ide o arabskú krajinu, dosť vzdialenú našej európskej kultúre, vieme, že ak nám opäť príde mail z Homsu s pozvaním, nezaváhame ani na sekundu. Ako vravel pán veľvyslanec, ak je človek skromný a urobí niekomu inému službu, bez nároku na odmenu, tak sa mu to určite v dobrom vráti. Nám sa to vrátilo stonásobne. Neviem, či sme to so sebou doniesli aj domov, no môžeme ľuďom žijúcim v tejto krajine ZÁVIDIEŤ ten ich pokoj, nenáhlenie sa, skromnosť, vieru a pokoru, nekonzumný spôsob života a hlavne že všetko, čo robia, zatiaľ robia veľmi poctivo. Preto je ich pečivo také chutné, ovocie a zelenina taká voňavá, svadobné šaty také nádherné. Dalo by sa ešte veľa písať, no pre nás je dôležité to, čo zostalo v našich srdciach.
Ďakujeme všetkým ľuďom v tomto článku spomenutým ale aj nespomenutým za tento úžasný zážitok. A milí Sýrčania, veľmi radi sa medzi Vás vrátime! Aj kvôli záclonám, o ktorých sa mi niekedy aj sníva(:
Fotky z vystúpenie nájdete vo FOTOGALÉRII.